5 rád o výchove detí, ktoré takmer nedostávame, no mali by sme

5 rád o výchove detí, ktoré takmer nedostávame, no mali by sme

Rodičia to veľmi dobre poznajú – ešte svoje čerstvo narodené dieťa nestihneme ani poriadne prvýkrát zabaliť do perinky a už sa na nich ako rozzúrený býk rútia rady zo všetkých strán. Od mamy, od otca, od staršej sestry, od svokry, od kamošiek, od babičiek, od starých otcov. Aby sme boli fér, takmer vždy sú to dobre mienené rady, ktoré však dokážu v hlave narobiť poriadny miš-maš. Namiesto toho by sme mali viac veriť intuícii, brať odporúčania s rezervou a uchovať si triezvy rozum.

1. Berme deti také, aké sú

Každý rodič má, minimálne podvedome, predstavu o tom, aké dieťa by chcel. Nie vždy, skôr takmer vôbec sa to však nesplní. Ak sa to výnimočne splní, má v tom výrazne zapletené prsty práve prílišne snaživý otec alebo matka. To, že nášho chlapca baví viac starať sa o bábiky ako opravovať motor autám alebo to, že naše dievča baví viac hrať hokej ako česať si vlasy, je prirodzené – sme osobnosti. Deti sú také, aké sú.

Berme to tak. Základom je ich prejavy akceptovať, postupne rešpektovať a nakoniec podporovať ich v tejto inakosti. Samozrejme, iné je to v nežiadúcich prejavoch – keď je napríklad dieťa zlé a bije svojho súrodenca. Aj vtedy by sme však mali brať dieťa také, aké je a nemali by sme žiadať okamžitú nápravu.

Namiesto toho by sme sa mali zmieriť s tým, že sa bije so súrodencom a zamyslieť sa nad tým, ako to zmeniť. Postupne sa to dá docieliť – malými, čiastkovými krokmi – bude to trvať dlho, no tým prvým krokom je brať dieťa tak, že sa rado bije. Ak pred tým budeme zatvárať oči, nič sa nezmení.

Berme deti také, aké sú

2. Chyby sú dobré

Kto nič nerobí, nič nepokazí. Tak znie známe príslovie, vďaka ktorému sa mnohí dokážu vyhnúť chybám. Pretože chyby sú niečo zlé, niečo, za čo by sme sa mali hanbiť a v ešte lepšom prípade hľadať vinu v niekom inom. Chyby však nepochybne k životu patria a zatvárať oči pred nimi nemá zmysel. Práve naopak, všímať si ich, rozmýšľať o nich a prísť na to, ako sa z nich poučiť a v budúcnosti sa im vyhnúť je to, o čo by sme sa mali snažiť.

Niektorí rodičia môžu za chybu považovať aj to, že dieťa pri prvých krokoch spadne, a tak ho zachytia. Vhodnejším riešením je dovoliť dieťaťu padnúť – jednak sa naučí padať správne, čo je nesmierne dôležité v jeho ďalšom vývine, a zároveň sa môže poučiť z chyby. Treba mu však položiť správnu otázku: „Nič to, spadol si. A vieš prečo sa to stalo? Lebo si sa nesústredil, nabudúce si budeme na to dávať pozor.“

3. Najlepšia pomoc je nepomáhať

Predstavte si situáciu, dieťa balansuje na nízkom chodníku a špekuluje, v blízkosti nie sú žiadne ostré rohy ani nič nebezpečné, takže pád by znamenal v najhoršom prípade oškretú dlaň alebo nabité koleno. Zrazu sa dieťaťu šmykne, pretože vymýšľalo a padá. Budete sa ho snažiť zachytiť, alebo ho necháte spadnúť?

Z hľadiska okamžitého komfortu a dobrého pocitu rodičia väčšinou dieťa intuitívne zachytia – aby neplakalo a nemuseli ho utišovať. Z dlhodobého hľadiska je však dobré nechať dieťa padnúť, v prípade potreby ho utíšiť a následne sa s ním porozprávať. Vďaka tomuto spôsobu sa dieťa z pádu poučí a podobným situáciám sa vyvaruje. Učme deti k samostatnosti už od útleho veku, pretože sú to hostia, ktorí sú len na návšteve. Nebudeme sa o ne predsa starať večne.

Najlepšia pomoc je nepomáhať

4. Deti budú také, ako ich vidíme

Och, ty si nešikovná. Bože, ty si lenivá. Jój, keby si nebola taká hlúpa. Ach, to je hrozné, aký si nepozorný. Aj toto sú slová, ktoré si niektoré deti musia v živote vypočuť. Keď sa však nad tým zamyslíme, aký majú účinok? Sú na niečo dobré, alebo skôr dieťa zneistia a v horšom prípade dovolia ratolesti uveriť, že je skutočne taká, aká ju vidíme? Namiesto toho, aby sa dieťa tento stav snažilo zmeniť, uspokojí sa s tým, že keď ho tak rodičia vidia, asi to tak naozaj bude.

Ako to zmeniť? Jednoducho. Keď máme pocit, že je dieťa „lenivé“, skúsme ho motivovať k väčším aktivitám. Napríklad slovami: „Je dobré, že si až doteraz odpočíval, ale čo keby sme teraz išli na prechádzku?“ Samozrejmosťou je, že rodičia by im mali ísť príkladom, lebo deti sú takmer vždy obrazom svojich vzorov. Namiesto zbytočného nadávania je lepšia konštruktívna kritika doplnená motiváciou a výzvou na zmenu.

Deti budú také, ako ich vidíme

5. Deti sú vždy až na druhom mieste

Jeden z najlepších šéfkuchárov súčasnosti, Enrico Bartolini, povedal, že na prvom mieste v jeho podniku nie sú prekvapivo hostia, ale zamestnanci. Pretože ak je medzi jeho tímom napätie, nemá dobré pracovné podmienky, vyplatené mzdy, nie sú spokojní, ale naopak nervózni, automaticky sa to prenesie aj na hostí.

Vy ste rodič, vy ste ten, ktorý sa stará o domácu pohodu. To je dôvod, prečo by ste na prvom mieste mali byť vždy vy a nie ratolesť. Ak sa budete cítiť dobre vy, bude sa tak cítiť i vaše dieťa. Samozrejme, treba k tomu pristupovať v správnej miere, v zásade však platí, že na prvom mieste sú vždy rodičia, až potom deti. Dáva to zmysel, nie?

Deti sú vždy až na druhom mieste
0 0 hlasov
Hodnotenie článku