Jakub sa vôbec nevie hrať sám, musím pri ňom sedieť aj keď si stavia autodráhu. Prípadne: Ema začne vrešťať okamžite, ako od nej odídem čo i len na meter. Pritom má už dva roky a nemôžem ísť ani sama na záchod bez toho, aby na mňa dovidela. Poznáte to? Je vám to povedomé? Čítajte ďalej.
Túžba po samostatnosti vlastného dieťaťa je prirodzene ukrytá v každom človeku. A nie je v tom nič egoistické. Zdravé a spokojné dieťa má vedieť tráviť čas aj samo so sebou, venovať sa nerušenej hre, bádať, skúmať, objavovať. Čo však s deťmi, ktoré lipnú na rodičoch? Dá sa ich to odnaučiť? Dá aj nedá.
Separačná úzkosť
Okolo ôsmeho až deviateho mesiaca života dieťaťa, keď začína objavovať svet na vlastnú päsť – plaziť sa či štvornožkovať, sa často prejavuje takzvaná separačná úzkosť. Dieťa plače, keď sa matka vzdiali, niekedy netoleruje ani otca, často sa v noci budí, zaspávanie je nekonečné, preferuje nosenie a blízky kontakt… A je to úplne v poriadku! Zariadila to tak príroda, aby sa dojča, ktoré je už dostatočne mobilné na to, aby sa dokázalo samo niekam odplaziť, nevzdialilo od matky či blízkeho opatrovateľa na nebezpečnú vzdialenosť. Čo robiť? Akceptovať toto obdobie s čo najväčším pokojom, nesnažiť sa dieťa vytrestať samotou či vyplakaním, týmito postupmi by sa separačná úzkosť mohla natiahnuť na dlhé mesiace (zvyčajne prejde za pár týždňov), prípadne by dieťa mohlo zostať traumatizované – napr. sa neskôr pomočovať či dokonca mať problémy s učením či vo vzťahoch v dospelosti.
Dieťa sa potrebuje utvrdiť, že matka či iný blízky opatrovateľ sú stále na blízku a keď si túto informáciu osvojí, separačná úzkosť prejde (a niekedy sa následne dostaví opäť neskôr, keď sa dieťa naučí chodiť – 12 – 18 mesiacov veku, prípadne prechádza ďalším miľníkom – odplienkovanie, rozvoj reči, atď.). Myslite na to, že je to len obdobie a nechajte ho plynúť.
Túžba po spoločnosti
Človek je tvor spoločenský, preto je prirodzené, že niektoré deti jednoducho túžia po neustálej spoločnosti. Často je to však komplikované, najmä, ak ste na dieťa sami, prípadne máte doma detí viac, musíte sa starať o novorodenca… Riešením je opäť prijatie situácie – nebráňte sa tomu, práve naopak, dieťa vyhľadávajte, zahrňte ho pozornosťou (nie materiálnou), venujte sa mu intenzívne, prítomne, rozprávajte sa s ním a hľaďte mu pritom do očí, dotýkajte sa ho, hladkajte ho, masírujte po kúpeli a zaspávajte v objatí. Dieťa si jednoducho potrebuje „dobiť“ emocionálne baterky a keď sa nabije, dokáže fungovať samostatne – niektoré síce len 10 minút, ale aj to sa ráta – postupne sa čas bude predlžovať. Odložte všetko bokom, špinavý riad vám z drezu neutečie, mladšie bábätko si dajte do šatky alebo nosiča a venujte sa batoľaťu. Kreslite si, stavajte veže, neusmerňujte ho, nekážte a nedirigujte, robte to, čo od vás chce, aj keď by to malo byť 30 minútové búranie a stavanie veže z kociek stále dokola… Bude to trvať pár dní, možno aj viac ako týždeň, no dokážete takto v živote malého človeka vytvoriť obrovské príležitosti na samostatný rozvoj.
Čo určite nerobiť:
– nekričte na dieťa za to, že túži byť s vami
– nezatvárajte ho v izbe
– neopúšťajte ho plačúce
– nenechávajte ho večer vyplakať do spánku
Síce by aj toto prinieslo svoje ovocie, bolo by však veľmi trpké a dieťa by si túto traumu nieslo so sebou až do dospelého života.
Čím pevnejšie budú základy vášho vzťahu, čím väčšiu dôveru bude dieťa cítiť, tým lepšie sa dokáže osamostatniť. Nemyslite na to, že vami manipuluje a chce plniť bizarné priania a len ho rozmaznáte – pozornosťou a láskou sa ani rozmaznať nedá. Dieťa vás „len“ práve teraz potrebuje, tak to akceptujte. Už sa táto situácia nikdy nemusí opakovať, tak si ju užite najviac, ako je to možné.
