Možno vás nadpis trochu vystrašil – a možno opodstatnene. Deťom predsa chceme to najlepšie a pomáhať im je preto prirodzené. Máme však na mysli celkom inú pomoc. Pri psychomotorickom vývoji je dôležité, aby prebehol správne – aby dieťa žiadnu fázu vývoja nepreskočilo, aby sa najskôr pretáčalo, potom štvornožkovalo, sedelo. Aby sa naučilo stáť a chodiť samostatne bez našej pomoci či iných pomôcok a urýchľovačov. Len tak z neho môže vyrásť zdravý a silný dospelý.
1. Sadanie
Kedysi sme všetci sedávali už v šiestich mesiacoch. Podopretí, s krivými chrbtami, ale sedávali! Síce nás potom trápili boľavé bruchá, v škole problémy so sústredením, mnohí máme v dospelosti problémy s bolesťami krčnej chrbtice či iné neurologické ťažkosti, za ktoré môže príliš skoré posadenie, nikto na to vtedy mamičky neupozorňoval. Dnes vás na to väčšina pediatrov upozorní. Nechajte teda dieťa sadnúť si samo zo šikmého sedu (väčšinou zároveň alebo krátko po začiatku štvornožkovania).
2. Zachytávanie pri pádoch
Detská hlava je prispôsobená pádom. Do približne 18. mesiaca pády dieťaťa na hlavu z výšky menšej ako je výška dieťaťa len v malom percente končia reálnym zranením (ak nedopadne naozaj nešťastne, napr. na ostrú hranu). Ak dieťa zachytávate pri padaní, môžete mu viac ublížiť. Navyše, naučí sa spoliehať sa na vašu pomoc a keď tam zrazu nebudete a ono sa vyberie samo po schodoch, nikto ho v kritickej chvíli nezachytí. Ak dieťa len slovne korigujete, navádzate ho, že má zliezť najskôr nohami a zadočkom, predsa ako schádza z pohovky, usmerníte ho a takýto pohyb si zafixuje a pred schodami či iným prevýšením si inštinktívne začne sadať.
DÔLEŽITÉ: Pri akomkoľvek údere do hlavy dieťa starostlivo prezrite. Ak nemá viditeľné zranenia, všímajte si jeho reakcie. Ak začalo plakať viac ako 10 sekúnd po údere (a nespanikárilo len po vašej reakcii), ak začalo zvracať, je spavé, malátne alebo má iné poruchy správania či sa vám nezdajú jeho zreničky, okamžite vyhľadajte lekársku pomoc. Podobne aj v prípade krvácania z uší či z nosa (ak si nos neudrelo). Môže ísť o príznak vnútorného zranenia. Dieťa sledujte 72 hodín po páde.
3. Zdvíhanie
Začína sa vaše dieťa stavať pri nábytku a ohromne ho to baví? Chce sa stavať teraz skoro stále? Nechajte ho, no nikdy ho nezdvíhajte. Dbajte však na to, aby dieťa vstávalo zapreté o nohy (cez rytiera, postojom so zohnutým kolienkom), nikdy nie priťahovaním sa za ruky. Musí si posilniť najmä svalstvo nôh, chrbta a brucha, aby mohlo neskôr stáť samostatne a postupne začať samostatne chodiť. Tým, že ho budete zdvíhať do státia, ho iba oslabíte.
4. Podávanie
Ak dieťaťu vždy dáte do ruky to, na čo ukáže prstom, tiež mu nepomáhate. Dieťa musí byť motivované vykonať pohyb alebo si predmet chytiť samo do ruky spôsobom, akým uzná za vhodné a poučiť sa z prípadného neúspechu a nabudúce pohyb vykonať inak. Ak dieťaťu všetko dáme pod ruky, zavalíme ho desiatkami hračiek v detskej ohrádke, sťažíme mu cestu za slobodným a zdravým pohybovým vývojom.
5. Vodenie za ruky
Toto naozaj nikdy nerobte. Vodiť dieťa za ruky, ktoré má zdvihnuté nad úrovňou uší, doslova na nich visí a len šúcha na striedačku jednu nohu za druhou alebo sa reflexívne zdvíha na špičky nie je nácvik chôdze! Dieťa sa musí naučiť chodiť samo. Je to úplne iný systém než pri tejto rodičovskej pomoci. Okrem toho, že dieťa oberáme o kompetenciu prispôsobiť svoje pohybové vzorce situáciám – napr. pri padaní (takéto deti často padajú strmhlav vpred či vzad, nevedia pri pádoch používať ruky, pretože ich vždy zachytili rodičia), môžu sa stretnúť s rôznymi ortopedickými ťažkosťami (prehnutie v chrbtici a následné bolesti) v dospelom veku.
