„A tá Jankina Katka sa tak dobre učí. A čo ty? Ty nosíš domov samé štvorky!“ „Och, Karolkin Tomáš už štvornožkuje a ten náš stále nič. Čo s tým?“ Porovnávanie seba či svojich blízkych s okolím, s ľuďmi, ktorých poznáme, je úplne bežný jav. Nevyhne sa mu nikto. Je však porovnávanie správne a dokáže nám pomôcť s určitými vecami, alebo by sme sa mu mali radšej vyhnúť? I to je otázka, ktorá zaujíma matky, jednoznačná odpoveď však na ňu neexistuje.
Každý sme iný
Každý sme iný – niekomu ide lepšie čítanie, inému zase behanie, jeden nemá rád špenát, druhý ho zbožňuje, ten dokázal rozprávať v jednom roku, tá vyriekla prvé slová až ako dvojročná. Či už matka, alebo dieťa, všetci sú jedinečné stvorenia, ktoré sa rodia s určitými preddispozíciami ako temperament či osobnosť. Práve tie ovplyvňujú celý náš život – od toho, kedy začneme chodiť, cez to, ako reagujeme a komunikujeme s ostatnými ľuďmi až po to, ako riešime problémové situácie.
Aj preto by sme mali byť v porovnávaní opatrní – to, že náš desaťmesačný Karol už dokáže stáť a sestrina 11-mesačná Dagmar ešte nie, nie je dôvod na paniku. Každé z týchto dvoch detí sa narodilo s inými preddispozíciami a tiež má iných rodičov, ktorí so svojimi ratolesťami trávia inak čas, robia iné aktivity, čítajú iné knihy o ich rozvoji. Aj preto je prirodzené, že sa objavia rozdiely. Ak budete deti porovnávať a tieto fakty nezohľadníte, ničomu tým nepomôžete. Môžete však vytvoriť zbytočný tlak na svoje dieťa.
Nežeňte porovnávanie do extrému
V zásade platí, že čokoľvek, čo zaženieme do extrému, narobí viac škody ako osohu – platí to aj pri porovnávaní. Ak svoje dieťa porovnávate s ostatnými a to vaše vyjde z tohto porovnania horšie, netlačte naň. Nerobte všetko preto, aby váš potomok dobehol za každú cenu ostatných. Samozrejme, ak má dva roky a ešte ani nevyriekol slovko, konzultácia s lekárom je určite na mieste. Ak má však desať mesiacov a ešte sa nezačal stavať na nohy, hoci jeho rovesníci to už robia, nie je dôvod na paniku. Dajte tomu čas, netlačte svoje dieťa do tejto aktivity, urobí ju vtedy, keď príde správny čas.
Rovnako to platí aj pri starších deťoch. Najmä vtedy, ak náš potomok vychádza z porovnania horšie, nás to mrzí, niekedy trápi a veľmi často chceme urobiť všetko preto, aby svojho rovesníka dobehol, ideálne ešte predbehol. A tak vytvárame na dieťa zbytočne vysoké očakávania, chceme mu diktovať, čo má robiť, no v konečnom dôsledku však vo väčšine prípadov tým dosiahneme iba opak. Preto treba byť obozretný a namiesto nedostatkov na dieťati hľadať silné stránky a v tých ich podporiť. Každý sme predsa iný, nemôže byť každé dieťa jadrový fyzik, tak ako nemôže byť každý hokejista.
Porovnávanie môže aj pomôcť
To však neznamená, že porovnávanie je iba na škodu. Práve naopak, môžeme si pomôcť príklad dospelých – napríklad mladí talentovaní športovci, ktorí chcú niečo dosiahnuť, sa porovnávajú s tými najlepšími, aby tak získali skutočný obraz o svojich schopnostiach. Je však vhodné, aby opäť nezašli do extrému a k výsledkom porovnávania pristupovali bez prehnaných očakávaní a považovali ich skôr ako motiváciu.
Nebudete zlou matkou, ak svoje dieťa bude porovnávať s ostatnými: takéto porovnávanie vám pomôže poukázať na slabé a naopak aj na silné stránky, na oblastí, v ktorých vyniká, ale tiež na tie, v ktorých zaostáva. Ako ale postupovať ďalej? Správnym riešením je zapracovať na slabších stránkach, nevytvárajte však na svoje dieťa tlak – ak nosí štvorky z matematiky, spoločne sa dohodnite, ako by sa mohlo zlepšiť, napríklad môže začať na zábavné doučovanie. Nechcite však od neho, aby hneď o tri mesiace nosilo jednotky. Ukázalo vám porovnávanie, že má vaša ratolesť talent na futbal? Pomôžte mu talent rozvíjať, robte to však tak, aby ho tento šport najmä bavil, až potom rozmýšľajte o tom, aké by to bolo, keby hrával ako Messi.
Pamätajte si však – pokojne porovnávajte, robte to však s mierou a tak, aby ste svojmu dieťaťu pomohli a nevytvorili na neho zbytočný tlak.
