Človek odpradávna túžil vzlietnuť a dotknúť sa oblakov ako vták. Už v 6. storočí to ľudia vážnejšie ako len v predstavách skúšať v Číne, keď sa túžili dvihnúť zo zeme pomocou obrovských šarkanov. Pomocou klzáku sa vzduchom preletel v 9. storočí Abbas Ibn Firnas, to však len sotva môžeme považovať za ten elegantný let, aký predvádzajú vtáci a po ktorom ľudstvo tak túžilo. O prvých odvážnych a úspešných pokusoch zdvihnúť sa zo zeme a letieť nie pár sekúnd, ale aj minút, môžeme hovoriť až koncom 18. storočia, keď sa objavili teplovzdušné balóny. Viac ako 1000 rokov nás delí od prvého pokusu k prvému úspechu – ľudia sa nevzdali a išli na to postupne. Malými krôčkami, trpezlivosťou a nezlomnou vôľou. Prečo teda chceme veľké zmeny od našich detí hneď?
Prečo chceme zmeny hneď?
Dôvodov, prečo očakávame zmeny okamžite, môže byť obrovské množstvo – subjektívnych i objektívnych. Nemalú rolu tu zohráva aj doba, o ktorej bez obáv môžeme hovoriť ako o instantnej – keď napíšeme na facebookovú stránku hotela s otázkou o rezervácii izby, chceme odpoveď hneď. Instantnosť doby umocňuje aj fakt, že hotely majú často vlastné chatboty (umelú inteligenciu), ktoré skutočne odpovedajú okamžite – sú naprogramované a vedia odpovedať na určité otázky v sekunde. Hoci pred 20 rokmi by sme museli vytiahnuť telefónny zoznam, nájsť prstom číslo, zodvihnúť slúchadlo, vytočiť číslo, rozprávať sa s recepčnou a overiť si informácie. Dnes stačí zapnúť facebookovú aplikáciu, napísať 5 slov a máme odpoveď okamžite. A s radosťou sme si na to zvykli.
Ďalším dôvodom, prečo sa nám môže zdať, že iní – najmä naše deti – uskutočňujú zmeny, pokroky podľa našich predstáv neskutočne dlho je ten, že myseľ je nastavená takmer vždy (na mylnom) predpoklade, že každý pracuje s rovnakými informáciami, schopnosťami, vedomosťami či zručnosťami ako máme my sami. Veď to poznáte: podľa seba súdim teba. Žiaľ, nie je to tak a je na mieste si tento chybný predpoklad neustále pripomínať: každý je iný a trošku empatie a trpezlivosti rozhodne nezaškodí. Obzvlášť, ak sa to týka našich potomkov, ktorí sa so svetom ešte len zoznamujú.
Zabúdať by sme nemali ani na to, že čas vnímame relatívne. Vďaka spomienkovému optimizmu si môžeme myslieť, že my sami sme sa naučili bicyklovať za jedno popoludnie. Akosi však zabúdame na to, že predtým sme mesiac bicyklovali s pomocnými kolieskami, keď nám ich otec odmontoval a strácali sme rovnováhu, hodili sme bicykel dvanásťkrát o zem, a keď prestal za nami rodič bežať, v lepšom prípade sme prestali šliapať do pedálov, v tom horšom sme zo strachu spadli. Keď sme toto všetko prekonali, až potom sme sa naučili bicyklovať. Čas je relatívny – pre niekoho je naučiť sa bicyklovať za dva týždne nemožné, iný to zvládne za tri dni. Rešpektujme teda, že čas potrebný na získanie novej schopnosti či znalosti je u každého iný. A neovplyvňuje to iba samotný človek, ale aj prístup toho, kto ho k tejto zmene vedie.
Všetko má svoju postupnosť
Keď sa dieťa narodí, je dopredu naprogramované – mozog sám vie, ktoré činnosti sa má naučiť ako prvé. Aj keby sme sa veľmi snažili, nenaučíme dieťa rozprávať skôr, ako sa naučí obrátiť z chrbta na brucho. Lebo príroda berie ohľad na postupnosť. To je však jedna strana postupnosti – nazvime to akejsi logickej následnosti. Potom sa na postupnosť môžeme pozrieť aj z druhého uhla: tiež nenalejete do hrnca všetku vodu v sekunde, najprv tam padne jedna kvapka, potom druhá, tretia, až sa voda leje a zrazu máme kvapaliny po okraj. Lenže na začiatku je vždy prvá kvapka a je len na nás a našom prístupe, ako rýchlo hrniec naplníme. A či pritom polovicu vody vylejeme, lebo sme nedočkaví a pustili sme sa do toho zbytočne „hŕŕŕ“.
Viacerí lekári odporúčajú dospelým, ktorí sa snažia prestať fajčiť, aby na to išli postupne a nesekli s touto neresťou zo dňa na deň. Z pôvodných 20 cigariet denne to v priebehu mesiaca zosekať na 5, potom pár týždňov iba jednu denne ku káve, až jedného dňa, keď na to bude telo i psychika pripravená, prestanete. Iste, dá sa prestať fajčiť aj zo dňa na deň, ale je to akési lámania na kolene a šanca, že sa k tejto neresti vrátite je pomerne vysoká. Istotne vyššia, ako keď fajčenie obmedzujete postupne – lebo je to dlhodobý proces, počas ktorého ste sa mnoho naučili a vynaložili ste pri ňom veľa snahy.
Ak chcete dieťa naučiť niečo – napríklad, aby si po sebe vždy upratalo izbu – tiež ho na začiatok nedonútite krikom, aby si upratalo celú izbu vrátane povysávania a prezlečenia postele samo, zatiaľ čo vy si budete čítať knihu. Je lepšie ho k tomu viesť už od útleho veku, aby si napríklad upratalo kačičku na poličku, zatiaľ čo vy budete upratovať ostatné hračky a pôjdete mu príkladom. A postupne pridávať – aj Lego kocky, aj knižky, aj postlať posteľ, aj oblečenie do skrine. Postupne, podľa veku, schopností. Ani pri učení čítať nechcete, aby dieťa poznalo celú abecedu okamžite – idete na to postupne: najprv A, až potom B.
Dôležitá je trpezlivosť a prístup
Takmer každý z rodičov vám povie, že dieťa ho naučilo trpezlivosti. Ponúka sa otázka, či aj trpezlivosti učiť ho, zlepšovať, pracovať s ním postupne, krok po kroku. Je to rôzne – a veľmi. Skúste si odpovedať sami a úprimne. Pri napredovaní však nestačí nasledovať iba postupne, dôležitý je aj prístup k samotnému dieťaťu. Mať ambiciózne „ciele“ výchovy je v poriadku, no keď sa vám ich nedarí napĺňať, nemali by ste prestávať dieťa pozitívne motivovať, byť mu oporou a už vôbec nie upúšťať od nich. A to aj vtedy, keď to nejde podľa vášho plánu a trvá to príliš dlho.
Pretože to najhoršie, čo môžete urobiť, je svojou prehnanou snahou vytvoriť v dieťati blok – a vtedy s ním už nepohne ani pár volov. Nech chcete od svojej ratolesti čokoľvek, doprajte jej dostatok času, nechcite od nej pokroky okamžite, choďte jej príkladom, podporujte ju pochvalnými slovami, aj keď – a vtedy hlavne – sa jej nedarí a namiesto uštipačných poznámok buďte láskavý. Vtedy aj veľké zmeny budú hračkou. Možno na dlhý čas, ale je predsa fascinujúce sledovať tie drobné pokroky, no nie?
