Nedávno som sa zamyslel nad otázkami, ktoré dostávam. Niektoré sú úsmevné, iné absurdné, ďalšie majú zjavnú odpoveď, občas sa len neveriacky pozerám. A niekedy všetko dokopy. Že či od syna? Ten ešte nerozpráva, dostávam ich od dospelých – rodiny, kamarátov, kolegov.
Napríklad, sa ma spýtal známy, s ktorým sme sa približne 8 rokov nevideli: „A čo máš nové?“
V duchu som vypočítaval zmeny, aj to iba zásadné – zostarol som o 8 rokov, zmenil som trikrát prácu, prestal som jesť vývary, máme nový byt, oženil som sa, máme syna, nemám vlasy – aby som mohol odpovedať: „Ále, nič také.“
Keď sa ma po siedmich mesiacoch, odkedy sa v mojom životopise okrem pracovnej pozície objavuje aj funkcia „otec“, po debate o mojom zívaní a fialových kruhoch pod očami niekto spýtal: „A z čoho si unavený?“, začal som vypočítavať.
Budík o pol siedmej, pripravím kávu, umyjem kávovar a vraciam sa do spálne. Tam urobím pár klikov, nech ma telesná schránka poslúcha, zatiaľčo krpec na podložke využíva chvíľu nepozornosti a vytrháva stránku s rohatou Mamou kozou.
Potom voľná zábava prerušovaná odbiehaním do kúpeľne a obliekaním.
O deviatej vynášam kočík s malým pasažierom dole schodmi, aby sme si mohli užiť dvojhodinovú prechádzku – v mraze, daždi či inom armagedone ostatných dní. Keď sa zobudí skôr, niekedy si odbehneme aj na nákup.
O jedenástej vynášam kočík s malým pasažierom, ktorý podľa môjho odhadu zázračne pribral tri kilá, vyťahujem ho von, vyzliekam z vlneného overalu a idem variť obed – pre nás s manželkou.
Kým polovička kŕmi potomka, umývam riad a servírujem porciu – konečne jedlo. To si užívame pod dohľadom najväčšieho jedáka v domácnosti, ktorý nás pozoruje z prúteného košíka na zemi. A keď máme nejakú baštu, otvára ústa ako kapor.
O jednej opäť kočík von, tentokrát ide manželka, ja si užívam samotu doma a pracujem. Ale iba dovtedy, kým sa o dve hodiny neozve zvonček a idem dole pre kočiar. Výťahy, kde ste? V dome postavenom pred sto rokmi nie ste, jednoduché.
Ak je treba ešte pracujem, ak je nutnejšie jesť – tak kŕmim.
Nastáva čas animácie, ktorá dá najviac zabrať: trojhodinová makačka, v ktorej ste podrobený ostražitému pohľadu, ktorý hovorí „Mňa len tak hocičo nezabaví, verím, že dnes sa budeš snažiť“.
Ružový telefón, xylofón, drevený foťák, lietadielko s 12-kilovým 7-mesačným bábätkom, čítanie a tlačenie ručičiek na hodinkách unavenými očami: Už je šesť?
Nie je, no podložku vymenil za posteľ – aspoň môžem upratať hračky do košíka.
Už je šesť, môžem nachystať vaňu, uteráky a kúpeľný čas prichádza. Vo vode si hovie malý maharadža s gumeným krokodílom nárokujúci si na oblievanie ťažko prístupných miest džbánom.
Na tri von: raz, dva, tri. Utrieť, učesať, skontrolovať pazuchy, či nie sú zaparené, natrieť zadok, aby nebol zaparený, nasadiť plienku a odniesť do spálne za mamou.
Upratať kúpeľňu, upratať seba v kúpeľni a o siedmej môžem začať oddychovať – alebo dokončovať to, čo som počas dňa nestihol.
Každý deň, sedem dní v týždni, sedem mesiacov za sebou.
Asi z tohto som unavený. Unavený, ale príjemne.
Starať sa o niekoho: to je príjemné a to je zmysel – všetkého.
