Keď v priebehu jedného týždňa ochorie každý člen domácnosti, je to vidieť. Nielen na Mount Everestoch vreckoviek pri posteli, tajomných kruhoch z čaju na nočných stolíkoch a plnej odsávačke hlienov, ale aj v byte. Neporiadok na gauči, neporiadok na zemi, neporiadok na stole, neporiadok v kuchyni, neporiadok všade. Aj by ste chceli, ale soplíček, pre mužov takmer smrteľná choroba, nepustí.
Keď sa žena ako-tak vyliečila, soplíček skolil mňa. Mal som zrazu viac času na premýšľanie a dospel som k prelomovému zisteniu – prečo túto chorobu muži tak ťažko znášajú: nedá sa proti nej bojovať, musí odznieť. Nemôžeme si na tvár namaľovať bojové farby, nemôžeme si nasadiť vinkingskú helmu, obliecť brnenie, nabrúsiť sekeru a ísť do boja ako pri iných chorobách. Teda môžeme, ale je to zbytočné: aj tak musíme paralyzovaní čakať, kým soplíček odíde.
Po dvoch dňoch, troch hektolitroch čaju a osemnástich baleniach vreckoviek mi bolo lepšie. Heuréka! Hoci mne bolo lepšie, domácnosť stále nevyzerala lepšie. A keď žena išla robiť palacinky na večeru pre maróda, pozrel som na kopcovito naplnený lavór čerstvo vypratou bielizňou. Kopcovitá trojitá zmrzlina všetkých chutí. Vyplazil som sa z deky ako húsenica a pustil sa do toho.
Vypratú bielizeň nevešiam, robí to manželka. Máme to podelené – ona robí práce, v ktorých je lepšia alebo sú mne nepríjemné, ja robím práce, v ktorých som lepší alebo sú jej nepríjemné. Jin a jang. Dopĺňanie. Recept na spokojné manželstvo. Vedel som, že kým povesím dve plné práčky, budem mať hnusne ľadové prsty, nervy v lavóre, vybehnutú platničku a budem vyšťavený ako pomaranč. Musíš sa prekonať! Prekonal som sa, no keď som prišiel k sušiaku zapratenému bielizňou, ktorú som musel najprv zvesiť, aj som trochu ľutoval.
Ale iba trochu.
Skúsil som si urobiť z toho zábavu – tetris dospelých, hľadanie miesta pre každý kúsok oblečenie tak, aby som využil priestor na maximum. Od zábavy som sa dostal k premýšľaniu: nerozumiem, prečo spoločnosť podceňuje ženy v domácnosti, veď toto je makačka na bedňu, taká, že ich logické zmýšľanie by sa nestratilo ani na univerzite. A že ono je to vlastne zábava, len si to nemožno znechutiť a premeniť na rutinu.
Potom som povesil fialové ponožky s gumenými protišmykovými podrážkami, na ktoré sa akurát tak lepí všetok prach a mačacie chlpy. A v ktorých žena niekedy príde do postele, spomenul som si, ako vždy hromžím, že: „Zase si v posteli v papučiach?“ Zrazu sa vešanie bielizne zmenilo na utužovanie vzťahu, spomínanie na všetko, čo sme spolu prežili.
Keď som bol v polke, začal som podvedome zrýchľovať – už mi bolo dlho, nebavilo ma to. Zabrzdil som sa: „Tomáš, to čo robíš, prečo to fľákaš?“ Spomenul som si na detstvo, na mamu, na rady, aby som veci urobil poriadne vždy na prvýkrát. Že sa to oplatí.
A tak som si začal cibriť trpezlivosť. Povesené kusy pribúdali, no mal som pocit, že lavór je rovnako plný. Už som začal vyťahovať svoju vikingskú sekeru pripravenú do boja proti chorobám a chcel rozsekať lavór, pripomenul som si však: zen, pokoj, trpezlivosť, mier, to je cesta.
Zrazu ma z rozmýšľania vyrušila syčiaca palacinka v kuchyni. Manželka varí, ja vešiam bielizeň. Pritom ona je Zuzka, ona by mala vešiať „čipkované prádlo“. Uchechtol som sa, že teraz sú v domácnosti dve ženy – jedna varí, jedna vešia bielizeň.
A vtedy mi to došlo: akési pomyselné delenie na to, čo je ženská a čo mužská práca, nevedie nikam. Iba ak k hádkam. Ak chceme mať fungujúcu domácnosť, niekedy musím byť žena ja, inokedy ona mužom a občas je potrebné, aby sme boli mužmi obaja. Alebo ženami.
Ak sa budeme dopĺňať, spolupracovať a robiť veci jeden pre druhého, dvaja pre tretieho, bude to dobré. Aj vtedy, keď ma bude trápiť soplíček alebo budem musieť vešať bielizeň. Veď tie ľadové ruky za palacinky a aspoň trochu upratanú domácnosť stoja.
