„Raketový pohon nemá budúcnosť,“ túto vetu som napísal do kroniky nášho syna v kolónke: Prvé slová. Záznam hovorí o tom, že ich vyriekol hneď v deň narodenia. Taká moja srandička, haha, hihi, hoho. Prvootec vidí svoje dieťa ako malého génia, prirodzene. O pár rokov sa tomu možno pri sentimentálnom listovaní zasmejeme. I ty vtipálek, poviem si. Už teraz však viem, že tých „pár rokov“ ubehne raketovo rýchlo.
Ako keby to nebolo osem, ale tak maximálne dva mesiace. Pocitových šesťdesiat dní, čo som sa o pol piatej ráno viezol rozhéganym výťahom, kráčal hororovými chodbami, navliekol sa do zeleného rúcha, za ktoré v pôrodnici stále dlžím 10 eur, lebo hotovosť som po prasknutej vode investoval na taxík, a sestrička ma odprevadila do pôrodnej miestnosti.
Kde to som? Čo tu robím? Veď žena nechcela, aby som bol pri pôrode: zmena plánu. Nie je problém, neodpadávam pri pohľade na ihlu ako môj brat, ani na krv ako môj druhý brat, zvládnem aj toto. Aspoň budem v centre diania. Nebudem čakať sám na chodbe, kde čas plynie pomaly ako med a tlmené vzdychy, plač a výkriky sa ozývajú prázdnom. Pôjde to rýchlo, raketovo rýchlo.
Raketovou rýchlosťou sme prekonali pôrod aj prvých sedem mesiacov. Raketovo rýchlosťou som sa naučil a zvykol byť otcom. Raketovou rýchlosťou som začal pracovať, aby ostalo trochu času aj na neho, ju, nás. Nečakal som však, že naše dieťa sa raketovou rýchlosťou začne aj pohybovať.
Prvýkrát som si to všimol na posteli. Ležal na chrbte, v bezpečnej zóne, ja som sedel rozkročmo nad ním, vyzul som mu ponožky a točil nimi ako kovboj lasom. Jíha, toto je divoký západ, synu.
Lebo som nemal klobúk, čižmy s ostrohami, kolty, ani koňa, ponožka mi odletela na zem. Mapujem situáciu. Načiahnem sa a mám ju, hovorím si. Načahujem sa a mám ju, sekunda a pol, otáčam sa a nad posteľovou priepasťou vo vzduchu visí na bruchu pretočený Cliffhanger. Ruka preradila do raketového tempa a zachytil som ho.
Druhýkrát to bolo v tréningovom centre, malý kozmonaut finišoval s prípravami na fázu štvornožkovania. Ležiac na bruchu sa kýval ako neurotický pacient tesne pred ďalším zrútením, niekedy sa však aj pohol. Sledoval som ho, už mi chýbal len biely plášť a poznámkový notes, a zrazu blik-blik. Chyba v systéme, on sa neposunul, on sa teleportoval. Ako keď vám sekne počítačová hra, a keď sa opäť rozbehne, ste s hlavným hrdinom o niekoľko metrov vpredu. Raketová rýchlosť bola prekonaná.
Ako to je teda s tým raketovým pohonom? Že nemá budúcnosť? Začínam mať pochybnosti.
Keď je rodič v centre diania, všetko fičí raketovou rýchlosťou. Zaklapnúť helmu, pripútať sa, tri, dva, jedna, štart. Jazda vesmírom nekonečných možností, nervov, zábavy, zlyhaní, dobrodružstiev a lásky sa práve začala. S tým sa treba zmieriť, určite však treba cvičiť záchranárske chvaty a pohyby – bez raketovej rýchlosti nemajú budúcnosť.
